Milí rodičia, prestaňte sa toľko báť. Budete spokojnejší vy, aj vaše deti.

Autor: Petra Jurečková | 26.6.2019 o 8:00 | (upravené 26.6.2019 o 12:02) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  820x

S rodinami detí predškolského veku sa stretávam denne už viac ako 20 rokov. Učím, radím, pomáham, a okrem iného aj sledujem, ako sa výchova za posledné roky zmenila.

Touto úvahou by som chcela dosiahnúť,  aby sa rodičia zamysleli, a skúsili viac vnímať to, čo ovplyvňuje ich rozhodnutia pri výchove, postoje, názory, komunikáciu s dieťaťom, s materskou školou, a celkový spôsob výchovy. Som presvedčená, že mnohí z nich si vôbec neuvedomujú, že ich výchova je sprevádzaná strachom. Zbytočným strachom. A som rovnako presvedčená, že majú tie najlepšie úmysly so svojim dieťaťom a neuvedomujú si, že to, čo tvoria, je paradoxne to, čoho sa najviac boja. Strachov vo výchove je viac. Dnes sa budem zaoberať jedným z nich a to je strach o budúcnosť dieťaťa, v kontexte vzdelávania. Ďalšie články budú venované iným strachom, ktoré pozorujem vo výchove.

Viac rizík ako kedysi

Zmenilo sa prostredie, v ktorom žijeme. Hranice sú otvorené, a nástrah, ktoré číhajú na deti, je oveľa viac, ako v minulosti. Kedysi sme neriešili toľko únosov, zneužívania, zmiznutia detí. Neriešili sme v takej miere drogy.  Deti v školách dostávali poznámky za to, že žuli na vyučovaní žuvačky a ohadzovali sa mokrou špongiou. Dnes je na školách dostupné obrovské množstvo rôznych drog. Vznikajú rôzne subkultúry, z ktorých majú rodičia ak nie strach, tak obavy, alebo predsudky. 

Ekonomická situácia sa výrazne zmenila a s ňou aj trh práce. Možnosti uplatnenia sa sú iné,  konkurencia na trhu práce narastá. Život je dynamickejší, príležitostí na rozvoj pribúda, za prácou je možné cestovať, je potrebné ovládať cudzie jazyky, zdroje sú dostupné. Rodičia to cítia a vedia. Prirodzenou reakciou je chrániť svoje dieťa a pomôcť mu vytvoriť také podmienky, aby bolo schopné do tohoto búrlivého rozmanitého a dravého sveta vhupnúť pripravené, silné a sebestačné. Dobrá škola znamená dobrú prácu, dobrá práca znamená dobrú ekonomickú situáciu, a to znamená dobrý život. Pripravené dieťa má šancu prežiť v tejto džungli, do ktorej vstupuje. Rodičia majú potrebu chrániť ho a zároveň mu vytvárať možnosti pre spokojnú budúcnosť.

Prehnané nároky na výkon

Pozorujem a je mi ťažko, keď vidím, ako veľmi sa zvýšili očakávania rodičov na výkon detí. Už v predškolskom veku, dlho pred zápisom do základnej školy rodičia riešia otázku, kam pôjde ich dieťa študovať. Pod pojmom študovať naozaj myslím prvý stupeň základnej školy. 

Každoročne riešime prijímacie pohovory na rôzne "prestížne" základné školy, a sledujem, aký stres z toho rodičia majú. Nároky pri prijímacích pohovoroch sa neustále zvyšujú. Nebudem komentovať, ako sa takáto "prestíž" rodí a tvorí, a koľko z toho, čo robí školu "prestížnou" zohľadňuje poznatky o vývinových zákonitosti dieťaťa. Rovnako nebudem detailne rozoberať to, či dieťa v tejto mašinérii je tým prvým v hierarchii hodnôt a či je v jeho záujme, že sa celý tento systém tvorí. Môj pohľad je, že dieťa je v tomto naopak zneužívané na obohacovanie sa dospelých, inštitúcií, firiem, ktoré z umelého tlaku, ktorý vytvoria, benefitujú. Dieťa je výkonná jednotka, ktorá plní priania rodičov, aby rodičia plnili očakávania inštitúcie. Dieťa sa stáva otrokom systému, ktorý je bezohľadný voči jeho skutočným potrebám. Vysvetlím: 

Prijímacie pohovory do prvého ročníka ako úplné barbarstvo

Na niektorých školách deti presedia počas prijímacích pohovorov DO PRVÉHO ROČNíKA ZŠ!! často aj tri hodiny pri písomnom testovaní. Počas tejto doby nemôžu opustiť priestory, kontaktovať rodičov... ťažko vôbec túto vetu dopísať, keď si uvedomíte, že sa jedná o malého, päť- šesť ročného škôlkára. 

Zaráža ma, že rodičia sú vôbec ochotní vystaviť svoje dieťa takejto “skúške” v inštitúcii, ktorá neberie absolútne ohľad na potreby dieťaťa. Takýto druhy výkonových testov by bol náročný aj pre dospelého človeka. Pripomína mi prijímacie pohovory, ktoré som absolvovala na univerzitu, a pamätám sa, akým stresom boli pre mňa ako dospelého človeka. Často sú v anglickom jazyku a súčasťou sú testy z matematiky, ktoré zahŕňajú učivo základnej školy. (Podotýkam, že tieto testy si niekto bez výčitiek svedomia dovolí nazvať testami školskej zrelosti - alebo spôsobilosti na školu). Keď zapojíme zdravý rozum a prestaneme sa hrať na vznešených, luxusných a neviem na čo ešte, tak mi prosím vás odpovedzte, prečo dieťa vo veku 6 rokov musí absolvovať prijímacie pohovory takéhoto druhu. Testy pripravenosti na školu majú svoj význam- posudzujú, či bude dieťa schopné zvládať školský systém, sústrediť sa, či zvládne mentálne a telesné nároky školy. (Naučiť sa písať a čítať abecedu, počítať do 20, čosi z prvouky a cudzieho jazyka). Avšak testovať dieťa v rozsahu, v akom to robia "prestížne školy", je bez servítky na ústach barbarstvo! 

Prečo si rodičia takýto typ škôl vyberajú a prečo sú sklamaní, ak sa ich dieťa na takúto školu nedostane

Rodičov, ktorí sa so mnou radia o výbere školy,  sa často pýtam na to, čo od školy, ktorú pre svoje dieťa vyberajú, očakávajú. Najčastejšou odpoveďou je, že chcú pre svoje dieťa takú školu, ktorá má kontinuálny systém vzdelávania a zahŕňa už aj gymnázium. Vyberajú si školy, o ktorých predpokladajú, že dobre pripravia na univerzity v zahraničí. Naozaj sa to rieši a naozaj rodičia už v predškolskom ročníku materskej školy premýšľajú o univerzite. Nechcem, aby ich niekto hodnotil. Ani ja to nechcem robiť. Mojim cieľom je motivovať  rodičov premýšľať o svojich motívoch a o tom, ako naleteli reklame, a vlastnému strachu o budúcnosť detí. Za týmto všetkým, čo rodičia robia,  je pozitívny úmysel. Chcú vybrať svojmu dieťaťu to najlepšie, čo je na trhu, aby sa ono neskôr malo šancu uplatniť v živote. 

Mnohé školy fungujú na systéme “sponzorských darov” a bežný smrteľník sa na danú školu nedostane, ak nie je atraktívnym rodičom pre vedenie. Výuka na takýchto školách potom vyzerá podobne, ako samotné prijímacie pohovory. Prostredie je kompetitívne, a jediné, na čo sa pozerá, je výkon žiaka! Súťaživosť je dobrá, ale nie je zdravé žiť v prostredí, ktoré súťaží celé roky.  Ženieme deti, aby podávali výkon, stojí sa nad nimi ako nad dostihovými koňmi, skúšajú a prekračujú sa ich limity. Deti dostávajú množstvo domácich úloh, ktoré robia po vyučovaní, zaberajú im popoludnie, kedy je pre nich nevyhnutné odpočívať a spracovávať to, čo sa dialo v škole. Kradne sa im aj tento čas a deti sú preťažené. Počas skúškového obdobia idú na svoje maximum, ich výkon sa hodnotí  na percentá, ktoré ak stratia, viac nedoženú. Učiteľov nezaujíma, či dieťa ovláda danú látku, ak premeškalo termín získania percent za predmet, nedá sa nič robiť. Smola.

Učila som na strednej škole a známka sa u mňa vždy dala opraviť. Mojim žiakom som hovorila, že pre mňa je dôležité, aby ovládali učivo. Aby mu porozumeli, a aby chápali súvislosti. Ak niekto dostal horšiu známku na začiatku roka, a do záverečného hodnotenia za mnou prišiel, že sa učivo naučil, bolo mi jedno, či má päťku alebo nie v klasifikačnom hárku. Ocenila som jeho snahu a známku som mu prepísala. Ak som tam bola v roli učiteľa, mojou úlohou bolo deti učivo naučiť.Nie usvedčiť ich z toho, čo nevedia, a že to nevedia. Mojou úlohou nebolo hľadať v ich odpovedi medzery, ale pomáhať im informácie spájať.  Ak sa to nepodarilo v októbri, ale v januári, bolo mi to jedno. Dôležité bolo, či tomu rozumejú a či učivo ovládajú. A nielen to, ale aj  či v ňom nachádzajú niečo užitočné do svojho života. Ako dokážu to, čo sa naučili, uplatniť a ako im to môže zmeniť pohľad na život a na svet. Nesúhlasím s premeškanými šancami, ktoré sa nedajú dohnať a opraviť, pretože život nie je o upozorňovaní na to, čo sme premeškali ale o príležitostiach rásť. Verím, že nenávratne stratená šanca dieťa viac demotivuje, ak vie, že sa s tým už nedá nič robiť. Verím tomu, že ak sa deti naučia, že každý deň sa dá začínať znova, aj keď niečo nevyšlo, je to pre nich užitočnejšia informácia do života, ako sa trápiť za percentá, ktoré nenávratne stratili. 

Deti sú vystavené enormnému a zbytočnému tlaku.

Naučia sa, že každý je súper na trhu práce a že presadiť sa môžu len svojim výkonom, ktorý by mal byť ideálne stopercentný. Do dospelosti to prináša problém so sebavedomím- som ok, len ak som stopercentný.  Deti sa nedokážu potom radovať z toho, koľko už sa v škole naučili, ale zaoberajú sa tým, koľko percent im chýba do sto. To je cieľ. Métou je dosahovať čo najviac percent, presadiť sa, predrať sa medzi konkurenciou. Rodičia, ktorí sa boja o budúcnosť svojich detí a v snahe poistiť ich budúcnosť výberom takejto školy ich vložia do systému myslenia, kde konkurencia je hrozbou. Nebyť lepší ako ostatní vyvoláva strach. Celý tento výkonovo- zameraný systém vzdelávania v podvedomí detí neustále udržiava strach a donucuje ich podávať stále čo najlepší výkon. Pretože výkon je to, čo má cenu. Zabúda na jedinečnosť, pomáhanie si navzájom. Akceptovanie nedostatkov. Spoluprácu. A tá v dnešnej dobe vo vzťahoch chýba. 

Bojujeme o to, kto má pravdu. Potrebujeme v nedorozumeniach zvíťaziť , usvedčiť, ale nie porozumieť. Presadzujeme sa na úkor iných až za cenu bezohľadnosti. často nám chýba  Chýba nám cit a ten je potrebný vrátiť do škôl. Vrátiť sa dá jedine tým, že systém vzdelávania bude citlivejší. A že nebudeme márniť čas učením sa niečoho, čo patrí do škôl, nie do škôlok. Predškolský vek a čas v škôlke má svoj veľký význam. 

Dieťa sa v predškolskom veku potrebuje hrať

V materskej škole sa stretávam s rovnakým strachom zo strany rodičov. Pri nástupe do predškolskej triedy už niekoľko rokov riešime, či sme ako škôlka schopní pripraviť deti na takýto typ pohovorov a štúdia. Ja mám však jednoznačný postoj, ktorý chcem vyjadriť. Odmietam to robiť! Odmietam inštruovať mojich zamestnancov, aby sa do tohoto zapájali. Pretože to, čo dieťa v predškolsom veku potrebuje zo všetkého najviac je HRA. Prioritou pre mňa je duševná pohoda dieťaťa, podnetné prostredie, priestor na primeraný rozvoj, čas na oddych, zábavu, na detstvo. 

Dieťa si potrebuje v bezpečnom prostredí počas aktivít PRIEMRANÝCH JEHO VEKU prehrávať rôzne role, hrať sa s hračkami, skúmať a objavovať svet prostredníctvom hry. Dieťa potrebuje manipulovať s predmetmi, experimentovať, mať dostatok pohybu na čerstvom vzduchu a v rôznych sociálnych situáciách sa učiť pravidlá SPOLUPRÁCE s inými. Dieťa potrebuje manipulovať s rôznymi materiálmi, hrať sa s hlinou, pieskom, kamienkami, drevom, vodou, prelievať, pozorovať, cítiť, vnímať. Nie sa memorovať a neustále pracovať hlavou. Okrem hlavy máme ešte toľko iných častí tela, na ktoré takýto výkonový systém zabúda. Ako sa deň strieda s nocou, rovnako sa strieda aktivita s oddychom a je to nevyhnutné. Deti nemôžu len pracovať a učiť sa. Potrebujú byť aj v tichu, samé, spracovať svoje zážitky, stráviť ich. 

Materiálno nám kradne čas a vzťahy

Nie sme na svete preto, aby sme súperili, a nikto nedokáže žiť bez druhých. Žijeme v strachu, ako keby boli zdroje obmedzené. Nie sú! Všetkého je na svete dosť a táto planéta má dostatok zdrojov na to, aby sme dokázali prežiť bez neurotických životných scenárov. Ženieme sa za majetkom a hmotnými vecami. Pritom tie nás zväzujú, stresujú, kradnú nám život a spokojnosť. Rodičia nechávajú svoje deti v škôlke nielen celý deň, pretože sú v práci, ktorá ich pohltila, ale aj cez letné prázdniny, sviatky, a využívajú otváracie hodiny materských škôl na maximum. Dieťa po príchode domov nemá čas zažiť mamu a otca, pretože tí sú vyčerpaní. Napriek tomu, že nevyhnutne potrebuje vidieť ich oddýchnutých a tvorivých, spokojných, a šťastných, pretože to je jeho životný postoj, nálada, presvedčenie, hodnoty, pocit. Tvorí sa to doma. 

Mnohí rodičia majú firmy, v ktorých trávia všetok svoj voľný čas a jediné, čo dostanú za odmenu je nenaplňujúce, prázdne materiálno. Počas toho im unikajú vzácne chvíle, kedy by si mohli užiť jeden druhého. Dieťa tak dostáva skrytú správu, že to materiálne je dôležitejšie, než ono. Komunikácia viazne,  pretože rodičia sa po práci už nedokážu vyčerpaní venovať zmysluplným rozhovorom. A dieťa rovnako nie. Je preťažené z podnetov, ktoré absorbovalo v škôlke / škole  celý deň. Za všetkým týmto je strach o budúcnosť. Aby bola dobrá, aby dieťa bolo zabezpečené. Strach z nedostatku, ktorým sme možno trpeli my, predošlá generácia. Chceme pred tým deti uchrániť, ale okrádame ich o oveľa dôležitejšie a cennejšie, ako sú hmotné veci. O čas, sebahodnotu a zážitky. Deti sa často a oveľa viac, ako kedysi, cítia opustené a osamelé. 

Viac než veci a úspech potrebujeme lásku a záujem

Všetci potrebujeme blízkych ľudí a kvalitné vzťahy založené na rešpekte, porozumení, empatii a citlivosti voči vlastným potrebám i potrebám druhých. Ak sa má dieťa naučiť počúvať, komunikovať, vnímať iných, byť empatické a robiť svet krajším a kvalitnejším miestom, potrebuje k tomu dostávať dostatok príležitostí. Potrebuje učiteľku, ktorá ho nebude pripravovať na nejaké nezmyselné testy počas celého roka a kradnúť mu detstvo - potrebuje učiteľku, ktorá bude mať čas zastaviť sa na prechádzke vonku a viesť deti k tomu, aby sa započúvali do spevu vtákov, aby dokázali obdivovať farby v prírode okolo seba. Aby si všímali zvieratá, prírodu, učili sa ju chrániť. Aby sadili kvety a starali sa o nejaké zvieratko- napríklad tým, že zavesia na dvore vtáčiu búdku a budú pozorovať, čo sa v nej deje. Aby používali svoje zmysly na to, aby nimi vnímali. Cítili, prežívali. Aj my dospelí strácame schopnosť vnímať a cítiť. Myslíme. Premýšľame, riešime problémy. Sme neustále v hlave. A to má vplyv na duševné zdravie. 

Dieťa v predškolskom veku potrebuje učiteľku, ktorá má čas prerušiť hru, ak sa niečo deje, ak sa niekomu stala nejaká krivda, posadiť si deti okolo seba a porozprávať sa s nimi o tom, čo sa stalo. Potrebuje mať učiteľku, ktorá má čas pýtať sa otázky, prostredníctvom ktorých dieťa pochopí, ako sa cíti druhý, čo potrebuje, ktorá vedie deti k tomu, aby dokázali slušne a bez obáv jeden druhému odkomunikovať svoje potreby. Aby sa učili vyjadriť svoj názor, postoj, aby sa naučili vnímať, že každý v skupine je odlišný a to rozmanitosť je krásna. Dieťa potrebuje v predškolskom veku dostať obrovské množstvo príležitostí vyskúšať si množstvo aktivít, aby zistilo, čo robí rado a čo ho baví. 

Naše školstvo sa zameriava na to, aby doťahovalo to, čo deťom ešte nejde na sto percent a to, v čom sa im darí sa ignoruje a pokladá za bežnú samozrejmosť. Ale takýto systém je postavený na hlavu. Pretože núti deti venovať sa tomu, čo ich nebaví a o čo nemajú záujem a ignoruje to, čo ich napĺňa, teší, baví a v čom sú dobrí.

Mojou prvou úlohou, keď stretnem nové dieťa je pochopiť jeho talent a to, čo robí rado.

Pretože je veľká pravdepodobnosť, že presne to ho bude baviť aj neskôr, a tým sa bude rado zaoberať aj v dospelosti. Ak dieťa dostane priestor na to, aby pochopilo a rozvíjalo to, čo ho zaujíma a baví, aby zlepšovalo svoje kompetencie, aby sa v danej oblasti stávalo stále viac a viac lepším, tak sa v skupine detí dokáže vyprofilovať počas školského roka mnoho rôznych talentov a s tým narastá sebavedomie dieťaťa. Začína si uvedomovať, v čom je výnimočné, a stále lepšie. Komu v živote bude vadiť, ak profesionálny hudobník, husľový sólista, ktorý v predškolskom veku prejavil záujem o hudbu nedokáže dosahovať také výsledky, ako profesor matematiky, jeho spolužiak, ktorý sa v škôlke radšej hral s matematickými skladačkami, než bubienkom a plastovou gitarou.

Kto som?

Deti sa v prvom rade potrebujú učiť spoznávať sami seba. Kto som? Čo mám rád? Čo sa mi páči a čo sa mi nepáči? Vnímať svoje vlastné pocity - čo sa so mnou deje, keď sa mi deje krivda? Ako môžem na takéto situácie reagovať? Aké moje reakcie sú užitočné a aké ma privádzajú do ešte väčších problémov? Ako môžem oceniť a povzbudiť iných? 

Koľko dospelých má práve v tomto najväčší deficit. Vykonávajú prácu, ktorá ich nenapĺňa, pretože nestihli zistiť, čo im robí radosť. Nemajú na to čas. Vytvára to vyhoretú spoločnosť, v ktorej ľudia nevedia relaxovať. Aké je ťažké v našej spoločnosti vedieť sa postaviť za svoj názor, hodnoty- a byť pritom ohľaduplný a slušný!  Pri svojej práci stretávam rodičov, ktorí ani v dospelosti nedokážu odkomunikovať svoje potreby, pretože ich zavalí vlna emócií, cez ktoré sa nedokážu spojiť sami so sebou a porozumieť svojim vlastným potrebám. Namiesto toho, aby vyjadrili to, čo by im pomohlo a čo potrebujú, spustia dávku obvinení a deštruktívnej kritiky. Niekde sa v živote niečo nenaučili, čo im v dospelosti chýba. Preferujem spoluprácu pred súťaživosťou. Preferujem rozvíjanie silných stránok detí a ich talentov pred tým, aby deti trávili čas dobiehaním toho, v čom nevynikajú. Nehovorím tým, že deti majú ignorovať to, čo im nejde, možno je úloha pedagóga vedieť zmotivovať deti k tomu, aby sa posúvali aj v tých oblastiach, ktoré sú slabšie, ale nie na úkor toho, že milované aktivity sa odložia bokom, pretože sú zvládnuté, tak sa im netreba venovať.

Dieťa v predškolskom veku sa potrebuje hrať. Potrebuje oddychovať, potrebuje popoludňajší spánok. Veľa pobytu na čerstvom vzduchu. Rodičia namietajú, že spánok by sa mal zrušiť, pretože ich deti popoludní nespia. Niet divu. Nemajú byť z čoho unavené, ak presedia niekoľko hodín pred obrazovkou. Deti, ktoré sa veľa hýbu budú lepšie spať. Potrebujú kamarátov, aby si osvojovali sociálne zručnosti. 

Z materskej školy sa robí univerzita a od detí sa očakáva výkon, na ktorý nie sú pripravené. 

Ak vyberáte dieťaťu školu, alebo škôlku a vašim kritériom je výkon, premýšľajte o tom, aký motív vás vedie k tejto voľbe. Čoho sa bojíte? Pred čím chcete dieťa ochrániť? Čo nechcete aby sa stalo? Čo je váš zámer? A nakoniec si položte najdôležitejšiu otázku: Čo je pre moje dieťa najlepšie a čo potrebuje zo všetkého najviac. Ako bude vyzerať jeho každodenný život v škole, komunikácia s učitľmi, spolužiakmi. Ako sa tam bude cítiť. Rozhodujte sa pritom srdcom, nie hlavou. Pretože vaše srdce intuitívne cíti, čo dieťa NAOZAJ potrebuje. Nemusíte podľahnúť tlaku okolia, pretože jediný, kto na to doplatí, bude vaše dieťa. 

Vzdelávanie zamerané na súperenie a neustály výkon neberie ohľad na zrenie nervovej sústavy dieťaťa, na jeho potreby, ani záujmy.  Deti podávajú výkon, aby potešili  a uspokojili svojich rodičov, ktorí si ani neuvedomujú, ako im tým škodia. Nezriedka sa deti stávajú módnou ikonou rodiny, niečím, čím sa rodič hrdo pýši pred ostatnými. Pretekajú medzi sebou, zvyšujú si tak prestíž v svojom okolí.  Dvojka nie je dosť dobrá známka. Učíme tak deti perfekcionizmu a nie radosti z toho, koľko už vedia. Počítame chyby v diktátoch, namiesto toho, aby sme dieťatu povedali, koľko slov napísalo správne a tešili sa z toho, čo sa naučilo. Pri matematických úlohách hovoríme: mal si tri chyby, namiesto : sedem príkladov z desiatich si mal správne. Poukazujeme na nedostatky, na potrebu zlepšovať sa, makať na sebe. To, čo pred sebou vidíme sú naše chyby, ktorých sa chceme zbaviť a uniká nám tak radosť z učenia.Ak učíme deti vidieť chyby, bude vidieť chyby. V sebe aj v druhých. 

Dôsledkom je preťaženosť nervovej sústavy dieťaťa, a na ňu sa nabaľujú rôzne problémy. Hyperaktivita, nervozita, depresie, znížená imunita. Deti sa potrebujú v škôlke hrať a prostredníctvom hry spoznávať svet. Svoj vnútorný, ten vonkajší a svet ostatných. Len takto môžu nastúpiť do školy- dostatočne vyhraté, spokojné, a duševne zdravé. 

V mene detí - s ktorými sa roky stretávam,  ktorých po prázdninách čaká nový školský rok u nás v škôlke- mám na vás, rodičov a pedagógov prosbu: premýšľajte. Ďakujem. 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Rozhovor

Autor Gorily Holúbek: Flašíka viem vysvetliť, polícia sa mi neozvala

Kvalita nahrávky je podobná originálu.

Dobré ráno

Dobré ráno: Johnson prekvapil a dohodol sa s EÚ na odchode

V sobotu zasadne britský parlament

Komentár šéfredaktorky

Čo nám Gorila hovorí o Ficovi a Haščákovi

Gorila ponúkla jasnú predstavu, ako si interpretujú fungovanie štátu.


Už ste čítali?