Vziať zodpovednosť za svoj život do svojich rúk

Autor: Petra Jurečková | 16.6.2019 o 14:14 | (upravené 18.6.2019 o 7:29) Karma článku: 1,81 | Prečítané:  483x

Nedávno som vyjadrila myšlienku, že som sa rozhodla zobrať  zodpovednosť za svoj život do svojich rúk. Jeden kazateľ mi napísal, že ešte lepšie je vložiť život do Jeho rúk.

A tak som začala skúmať, a intenzívne premýšľať o tom, ako toto spolu súvisí a či sa to navzájom vylučuje, alebo nie. Tu je to, na čo som prišla.  Vložiť život do niekoho rúk mi prišlo najprv také pasívne. Vylučovalo to práve tú aktivitu, iniciatívu a dynamiku, ktorá bola pre mňa dôležitá. Vložiť život do rúk niekoho mi znelo ako presný opak prevzatia zodpovednosti za svoj život. 

Zobrať zodpovednosť za svoj život do svojich rúk. Čo tým myslím?  

Verím tomu, že všetky schopnosti, vlastnosti a všetky vnútorné zdroje, ktoré potrebujeme k tomu, aby náš život bol kvalitný, už máme. Narodili sme sa kompletní, dokonalí, (nie stopercentní v zmysle, že sme neomylní nadľudia), ale sme dokonalí aj v tom, že aj nesprávne rozhodnutia sú súčasťou našej životnej cesty- bez nich by sme nemali dôvod rásť a posúvať sa. Vďaka nim máme motiváciu na sebe pracovať, oni nás posúvajú ďalej. Ak by bolo všetko stopercentné, nastala by nuda. Nebolo by čo zlepšovať, skrášľovať, nebolo by sa čomu venovať. Sme dokonalí, a ak má niekto výhrady voči tomu, ako vyzeráme, je to len otázka jeho vkusu. Nehovorí to o nás, ale o jeho vkuse. Máme všetko, čo potrebujeme. 

Máme oči a uši, aby sme videli a počuli, máme schopnosť komunikovať- máme hlas, ústa, jazyk, slová, myšlienky. Dokážeme myslieť, vyjadriť svoje pocity, názory, potreby. Ak nám niečo chýba, náš mozog je tak dokonalý, že dokáže nahrádzať chýbajúce- ak niekto nevidí, doplní mu to v sluchu a hmate. Dokonalý je aj človek, ktorý sa narodil s nejakým postihnutím. Dokonalosť v zmysle bezchybnosť neexistuje a je len ilúzia. Je len predstava. Sme dokonalí. Máme ruky a nohy, aby sme sa dokázali presúvať, ísť tam, kam treba, alebo kam chceme, robiť to, čo potrebujeme.Máme osobnostné vlastnosti, máme schopnosti a všetky vnútorné zdroje na to, aby to, čo chceme spraviť, aby sme spravili.Dostali sme kompletnú výbavu a tá nám má slúžiť. Za normálnych okolností by sme mali byť za to vďační. Sme uspôsobení na kvalitný život a každý z nás dostal všetko, čo k tomu potrebuje. 

Nie sme obeť

To, čo však často robíme, je, že sa staviame do role obete. Vyhlasujeme sa za obete osudu. Za nemohúcich, slabých, závislých. Je to tak pohodlné. Vždy je ľahšie ostať niekde sedieť a vymenovať dôvody, ktoré nám bránia niečo spraviť, než  sa postaviť a spraviť to. Rozdiel je však potom v kvalite našeho života. Ako obete sme potom depresívni, smutní, slabí, dole. Ako obete viníme osud (a iných) za to, že nám nenadelil toľko ako susedovi, a že sme takto dopadli. My sme ale nijako nedopadli. Hľadáme len dôvody, aby sme nemuseli niečo robiť. Viníme svoje detstvo za svoje povahové črty, pretože je to ľahšie, ako začať na sebe pracovať. Je ľahšie vyhlásiť sa za obeť výchovy a minulosti, než prevziať zodpovednosť na seba a niečo s tým spraviť. Je ľahšie vyhovoriť sa na to, že "ja som už raz taký", než zapojiť sebaovládanie a niečo na svojom správaní zmeniť. Povedať, že veci sú mimo našu kontrolu- či v negatívnom, alebo pozitívnom sú aliby. 

Rozdiel medzi vziať život do svojich rúk a spoliehať sa na niečiu vôľu, vidím v tom, že ak človek prevezme iniciatívu a zodpovednosť, tak sa prestáva  ľutovať a vyhýbať. Je to naša najväčšia zodpovednosť : postarať sa o seba a nečakať, že to spravia iní. Prečo by sme sa mali stať balvanom na krku niekoho iného? Prečo by sa mal niekto starať nielen o seba, ale aj o iného? Môže, ak mu to robí radosť, ak je to nejaká služba, ak je to pomoc, ktorá ho teší, ale nie je to nikoho povinnosť.  Občas čakáme, že iní nás urobia šťastnými, obviňujeme ich za svoje pocity, zo svojho nešťastia. Plačeme, nariekame, dožadujeme sa. Visíme niekomu na krku a s najväčšou pravdepodobnosťou to toho človeka nejako zaťažuje. Komu by bolo príjemné cítiť sa zodpovedným za pocity alebo za život niekoho iného? 

Nerozhodnosť

Vezmem ako príklad nerozhodnosť. Mohla by to byť akákoľvek iná vlastnosť, alebo schopnosť, o ktorej tvrdíme, že ju nemáme a že jej nedostatok nám bráni konať. Dosaďte si sem, akúkoľvek vlastnosť, o ktorej tvrdíte, že ju nemáte. A hľadajte, či je to naozaj tak. 

Niekto povie, že nemôže niečo spraviť, pretože sa nevie rozhodnúť, ktoré riešenie by bolo lepšie. A tak čaká a nerobí nič. To, že sa odvoláva na to, že sa nevie rozhodnúť, je len výhovorka, aby nemusel vziať zodpovednosť za svoj život do svojich rúk. Povedať : “mne chýba rozhodnosť” a nespraviť nič, je len únik. Ľudia, ktorí sa vyhovárajú na svoju nerozhodnosť, sa väčšinou aj sťažujú, že nemajú to, čo by chceli. Partnera, rodinu, prácu, spokojnosť. 

Vychádza to zo strachu niesť zodpovednosť za následky svojho rozhodnutia. Každé rozhodnutie, aj keby bolo nesprávne, nás v živote dovedie niekam, kde sa môžeme poučiť, nazbierať z tejto situácie nové ponaučenia a zas v lepšej kvalite pokračovať ďalej. Ak by tou novou kvalitou boli len informácie, ktoré sme predtým nemali, tak je to posun a stálo to za to. Obohatilo nás to. Ak sa ale nerozhodneme, a radšej nespravíme nič, než by sme zariskovali, tak sa nikam neposunieme. Budeme neustále v roli obete a pocit, ktorý nás bude sprevádzať, je frustrácia a nedostatok sebadôvery. Sebadôveru človek získa len tým, že prekoná svoj strach. Občas počujem: ak Boh bude chcieť, tak sa to stane. Ak to bude Božia vôľa, tak mi dá vedieť a POTOM to urobím. Ak bude Boh chcieť, tak mi pomôže. A často človek ostane pasívne sedieť a čakať. Vyhovára sa na Boha, ktorý mu nedal niečo, čo potreboval. Ukazuje prstom inde, len nie na seba. A nestane sa nakoniec nič. Pretože nemôžeme dostať niečo, čo už máme.

 Dostali sme rozum, ruky a slobodu. Ak chcem cestovať, nasednem do auta a idem. Ak chcem sadiť zemiaky, vyhrniem si rukávy, chytím náradie a idem do záhrady pracovať. Ak chcem podnikať, tak si vytvorím plán a začnem.  Premyslím si svoj nápad, ako zapadá do kontextu môjho života, či dáva zmysel, zvážim pre a proti a počúvam svoje srdce, ktoré mi povie, či to chcem, alebo nechcem spraviť. Ak ti Boh niečo mal dať na to,aby si vedel, či máš niečo spraviť, tak ti to už dal. Hlavu, oči, ruky, schopnopsť myslieť… všetko už máš. A svedomie. Aj to máš. Máš srdce, máš nejaké hodnoty, vieš čo je správne a čo nie. Nič ti nechýba k tomu, aby si konal, žil a nečakal či sa má alebo nemá niečo stať a spoliehal sa na to, že tvoj život je v rukách niekoho iného. Dostal si zaňho zodpovednosť , tak sa jej nezbavuj ale si ju užívaj. Je privilégiom. (ak v práci niekoho poverím zodpovednosťou, je to prejav mojej dôvery voči zamestnancovi, že to zvládne).   

Využívanie schopností v bežnom živote

Ak niekto tvrdí, že je nerozhodný, je to len únik. Každý z nás sa dokáže rozhodnúť. Ak sa ráno obliekame, otvoríme skriňu, a niečo si z nej na seba vyberieme. Rozhodli sme sa. Nezavolám do práce, že neprídem, pretože sa neviem rozhodnúť, čo na seba. Jednoducho sa rozhodnem a niečo si vyberiem. Keď otvorím chladničku, rovnako nastáva čas, kedy využívam svoju schopnosť sa rozhodovať. Vyberiem si niečo a zjem to.  Aj o tom, že to zjem, som sa musela rozhodnúť.  Rozhodnem sa, či idem pešo, na bicykli, MHD-čkou, alebo autom. Rozhodnem sa, ktorou cestou sa do práce dostanem. Či si zapnem rádio, alebo nie. Rozhodnem sa tam ísť, ostať tam, robiť prácu, ktorú robím, rozhodnem sa vybrať si, ktorú úlohu splním prvú, čo zjem na obed, čo poviem, keď sa s niekým rozprávam. Rozhodujeme sa stále. Keď si vyberáme jedlo z chlaničky, nesedíme pri prázdnom tanieri, a nečakáme, že ak sa stane Jeho vôľa, niečo nám na ten tanier padne. Vystrieme ruku, použijeme rozum a to jedlo tam položíme. Taký je celý život. V srdci vieme, čo chceme, no keď dostaneme strach  niesť následky svojho rozhodnutia, vtedy začíname hovoriť o Jeho vôli. Keď prežívame neistotu. Vtedy prichádzame s  výhovorkami, odkladaním, vykrúcaním sa a hádzaním zodpovednosti za svoje rozhodnutie na iného. Napríklad na Boha. Alebo Budhu, Vesmír, Alaha…. čokoľvek.  A tak povedať, že som nerozhodný človek nedáva zmysel. Nie je to pravda. Ak túto schopnosť máme toľko krát počas dňa, tak ju jednoducho máme a môžeme ju využiť kedykoľvek. S každou jednou vlastnosťou je to rovnako.

Zodpovednosť

My sa ale radšej vyhovárame na to, že nám niečo chýba, aby sme sa vyhli tomu najdôležitejšiemu, čo musíme urobiť. Zobrať zodpovednosť za svoj život do svojich rúk. Zapojiť naše vlastnosti a schopnosti k tomu, aby sme robili to, čo chceme, a neostali pri snívaní. Aby sme sa neodvolávali na iných, a neunikali od svojej zodpovednosti za seba.

Meditácia

A tak ja som prestala hovoriť: "Bože, daj mi dostatok vytrvalosti, aby som dokončila túto prácu". Prestala som hovoriť, že ak Boh bude chcieť, aby to tak bolo, tak to tak bude. Viem, kde je moje miesto, čo chcem v živote dosiahnúť a robím to s presvedčením, že do toho dám všetko. Namiesto toho poviem, že som vďačná, že mám trpezlivosť, a vytrvalosť, že som ju videla v tých a tých situáciách v mojom živote. Že mi pomohla vytvoriť veci, ktoré som vytvorila a že chcem túto schopnosť využiť aj teraz. Neprosím o niečo, čo mám. Máme už všetko. Namiesto toho radšej poďakujem. Ak to dokážeme využiť ráno pri obliekaní, dokážeme to využiť pri rozhodnutí sa, ktorú pracovnú ponuku si vyberieme, ktorého zamestnanca po konkurze prijmeme, či chceme alebo nechcememe ísť do vzťahu, či chceme alebo nechceme ostať vo vzťahu, kde budeme bývať. Dokážeme ju využiť vždy. Len po nej treba siahnúť. Každé rozhodnutie prináša dôsledky a život je dynamický vtedy, ak sa ho prestaneme báť. Vted sa niečo deje.  Ak sme túto výbavu dostali a ak vieme, že na svete nie sme len tak, ale v srdci cítime, čo je naša  úloha, kam patríme, čo chceme robiť, čo nás teší a napĺňa, čo prináša okoliu úžitok a radosť, tak vieme, čo máme robiť. Stačí zapojiť našu výbavu a začať žiť.

Vďačnosť

Vložiť život do Jeho rúk potom bude znamenať pokoj, splynutie, harmóniu a radosť. Vedomie, že to, čo sa tu deje, čoho som súčasťou, ten nádherný tok, v ktorom prichádzajú a odchádzajú ľudské životy, kde som aj ja dostala svoje miesto, že je harmonický celok a ja tam patrím. Že neriadim celý vesmír, ale participujem na tom svojimi osobnými rozhodnutiami a to mi dáva úžasný pocit že som dôležitým dielikom toho všetkého. 

Pre niekoho to môže znamenať každodennú meditáciu, kedy si premyslím, čo idem robiť a uvedomím si, aké vlastnosti k tomu budem potrebovať zapojiť. Možno si potom stačí povedať sám pre seba, že toto bude chcieť veľa vytrvalosti a že s tým počítam. Premyslieť si, čo budem robiť, ak mi vytrvalosť začne dochádzať a ako si vtedy pomôžem sa motivovať.  Že sa do tej práce púšťam s týmto vedomím, ale že viem, že túto schopnosť v sebe mám. 

Vložiť život do Jeho rúk potom prináša istotu, že som stále v bezpečí, že všetko, čo potrebujem už mám a nebude mi to nadeľované podľa nejakej vôle, alebo zásluh. Dostali sme komplet výbavu na to, aby sme ju mohli používať a dostali sme ju celú. A to je dôvod na vďačnosť. Vyhovárať sa na to, že nám niečo chýba, aby sme sa mohli postarať sami o seba a potom aj o druhých je len hra na obete, vyhýbanie sa zodpovednosti, a strach vyjsť zo svojej ulity. Strach, či budem vedieť následky svojich rozhodnutí zvládať vyjadruje pochybnosť. Ak ale ostaneme žiť v strachu o to, čo bude, namiesto aby sme teraz riešili len jeden jediný najdôležitejší krok nás bude paralyzovať. Je za tým veľa pohodlnosti, a držaní si istôt, ktoré sú úplne zbytočné. Je to nedôvera, že veci môžu  dopadnúť dobre, že ak by sme sa nerozhodli správne, tak z nesprávnych rozhodnutí sa dá poučiť a posúvať sa ďalej a rásť, nedôvera k životu. Je to len  vyhýbanie sa a neváženie si toho, čo sme dostali ako dar na to, aby sme mohli prežiť kvalitný a zmysluplný život. A neviem si predstaviť väčšiu vďačnosť za dary, než to, že ich využívame. 

Nezakopať svoje dary

Ak sme dostali rozum, tak sme ho dostali preto, aby sme mysleli, tvorili, prinášali nové nápady, inšpirovali a nechali sa inšpirovať. Aby sme sa učili  a používali ho, aby sme využili jeho potenciál. 

Ak sme dostali ruky, znamená to, že máme nimi niečo robiť. Rozum nám pomôže vedieť čo. 

Ak sme dostali nohy, tak to znamená, že sa máme pohnúť z miesta. Rovnako sme dostali schopnosť učiť sa (ak komunikujeme, je to dôkazom, že sa učiť dokážeme). Dostali sme schopnosť vnímať, byť pozorní, otvorení. Máme všetko, čo potrebujeme. 

Dostali sme aj zadok, ale určite nie preto, aby sme na ňom presedeli život. Máme ho na to, aby sme si na ňom oddýchli. Aby sme si naň sadli niekam do ticha, kde budeme môcť premýšľať a nerobiť veci zbrklo, chaoticky a uponáhľane. Aby sme sa vyhli hektickému životu, načerpali energiu v prírode, mohli obdivovať krásu okolo nás. Nie na to, aby sme na ňom zhnili. 

Vziať svoj život do svojich rúk vôbec nevylučuje vďačnosť, pokoru a skromnosť. Práve naopak. Vyjadruje to zodpovednosť,  rešpekt voči darom, ktoré dostávame a chuť využiť ich čo najlepšie. Nezakopať ich. Nenariekať, nesedieť pasívne a nevyhovárať sa na vôľu alebo nevôľu niekoho iného. 

A vôbec nezáleží, či do Jeho rúk bude znamenať, že sa tým myslí Boh, Budha, Alah, Vesmír, alebo nejaká vyššia moc v ktorú človek verí, alebo len viera v zmysel života a dobro bez toho, aby sme mali potrebu to pomenovať a definovať. Niekto to možno len cíti a nepotrebuje to nijako nazývať. Napriek tomu vie, že tu nie je náhodou. Každý má to svoje, o čom je presvedčený a napriek tomu, že tieto presvedčenia môžu byť rôzne, stále máme schopnosť porozumieť si, tolerovať sa, nevnucovať si svoje presvedčenia, akceptovať odlišnosti, prejavovať rešpekt. A to v konečnom dôsledku môže priniesť pokoj a harmóniu. Do života jednotlivcov ale aj medziľudských vzťahov.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Rozhovor

Autor Gorily Holúbek: Flašíka viem vysvetliť, polícia sa mi neozvala

Kvalita nahrávky je podobná originálu.

Dobré ráno

Dobré ráno: Johnson prekvapil a dohodol sa s EÚ na odchode

V sobotu zasadne britský parlament

Komentár šéfredaktorky

Čo nám Gorila hovorí o Ficovi a Haščákovi

Gorila ponúkla jasnú predstavu, ako si interpretujú fungovanie štátu.


Už ste čítali?