Môj otec je námorník a domov chodí len občas

Autor: Petra Jurečková | 12.6.2019 o 14:01 | (upravené 12.6.2019 o 14:41) Karma článku: 7,52 | Prečítané:  2981x

Keď otec navždy odíde, ostane za ním prázdno.Ten môj odišiel dva krát. Raz, keď som mala dvanásť. Druhý krát, keď mal on 56.

Námorník

Ten prvý krát to bolo ťažké. Keď sa ma kamarátky spýtali, kde mám otca, bolo mi trápne povedať pravdu. Vždy som si niečo vymyslela. Povedala som, že je námorník a musel ísť na dlhú plavbu. Že chodí domov len zriedkavo a že bol doma nedávno, takže sa zas dlho neukáže.  Povedať, že naši sa rozviedli, bolo pre mňa vtedy nad moje detské sily. Hanbila som sa. Mala som strach, že ostatní by ma nebrali a bola by som na posmech. Mohla by som opísať všetky tie telesné pocity, ktoré sa vo mne odohrávali zakaždým, keď na túto tému prišlo. Pálenie v žalúdku, nervozita, zrýchlený pulz, množstvo deštruktívnych myšlienok. Zakaždým. Trvalo to roky, kým som dokázala povedať svojej najlepšej kamarátke pravdu. Až jej reakcia mi dodala odvahu zmeniť svoje odpovede za pravdivé. Napriek tomu som od jeho odchodu mala pocit, že som nekompletná, horšia ako ostatní, že mi niečo chýba, a že to zo mňa spravilo menejcenného človeka. Stratila som zo života istotu a ľahkosť. 

Kým bol s nami, bola som jeho. Ako deti sme si hovorili, že sestra a brat sú maminkini a ja tatinkova. Na vnútornej strane šatníka mal vystavené obrázky, ktoré som mu kreslila. Odchod rodiča, ktorý vás má rád(šej)  je pre dieťa riadna šupa! Odvtedy som vyrastala bez neho. Moja túžba po otcovi , ktorý by bol nablízku, bola celý život veľká. Vždy som si našla dôvod a spôsob, ako sa k nemu dostať. On nechodil. Neplatil výživné, tak to nemal dovolené. Nevedel sa dať dokopy,  hoci pritom predtým robil vždy na vysokých pozíciách v dobrých firmách. Od svojich 12 rokov som naňho doma nepočula jediné dobré slovo. Doma sme dokonca nevyslovovali ani jeho meno. A tak schádzať sa s ním občas mi tiež pripadalo, ako zrada snahy mamy postarať sa o nás. Myslela som si, že by som mala byť loajálna a nenávidieť ho s ňou. A že robím niečo zlé, ak za ním idem. 

Verím, že bolo ťažké vychovať tri deti z jedného platu, no dnes viem, že kontakt s rodičom by mal pre mňa výnam, aj keby to výživné platil, či neplatil. Sú to dve odlišné veci a nemali by sa miešať. Peniaze by si mali rodičia riešiť tak, aby sa to nedotklo detí.  Dieťa môže získať od každého rodiča niečo dôležité, čo mu ten druhý nemôže dať. 

Viem, že to bolo ťažké! A že si moja mama hľada spôsob, ako ho donútiť prispieť, pretože sama riadne bojovala s každou korunou a chcela nám zabezpečiť aspoň nejaké podmienky. Nábytok do detskej vyrobila z krabíc. Nemali sme na iný. Obalila krabice do bielej tapety, zlepila ich spolu a mali sme doma skrine, ktoré vyzerali ako dnešná kalaxka z Ikei, ktorú má doma takmer každý. Robila, čo vedela. 

Každá krčma má svoje čaro

A tak  som si za otcom "musela"  nájsť svoju cestu sama. Asi ma to riadne do života posilnilo, a veľa naučilo. Mohla som ostať pasívna a iba snívať. Mohla som sa cítiť dotknutá, že sa o mňa nezaujíma. Mohla som spraviť všetko iné, než som spravila. Ale ja som sa rozhodla, že ho nájdem a že ho budem mať naspäť v svojom živote. Prešla som celé Slovensko, celkom sama, diaľkovým autobusom z Bratislavy až niekde úplne kdesi hore na východ pri hraniciach. Vtedy neboli mobily ako dnes. Pevná linka bola na kábli pripnutá o stenu a my sme si nevolali. Doma bol tabu. 

Naučilo ma to veriť si a prekonávať prekážky.  Naučilo ma to riskovať- že pôjdem takú diaľku, a on tam nebude, a budem sa musieť vrátiť, a poradiť si sama. Robiť veci aj s tým, že nemusia výjsť. Ak sa medzitým niekam presunul, pátrala som po všetkých známych, či o ňom nemajú informácie. Bola by som ho vyhrabala "aj spod čiernej zeme". Našla som ho vždy, a našla som si k nemu cestu, aj spôsob, ako sa tam dostať. 

Raz sa presťahoval na Santovku a našiel si prácu na nejakom družstve. Pamätám si, ako som ho tam išla hľadať. Vystúpila som z autobusu na zastávke a pýtala som sa každého, kto išiel okol mňa, či ho nepozná. Chodila som tak po dedine, až som dorazila na družstvo medzi kravy a traktory. Mala som strach, že ak ho nenájdem, nebudem mať kde prespať. Hľadala som ho úplne všade, ešte aj v maštaliach. Až som zrazu, po dlhých hodinách hľadania, počula známy hlas, ktorý na mňa volal moje meno. Prišiel za mnou z krčmy, kde mu povedali, že ho hľadá nejaké dieťa. Dnes by to bola asi moja prvá cesta, hľadať ho v krčme. No ako dieťa som nevedela, že krčma je v dedine miesto, kam sa chodia chlapi "radiť". Niekedy sa radia len tak potichu bez slov. Sedia s krígľom piva v ruke, jeden oproti druhému, a stačí im, že s nimi má kto piť. Aj v tom tichu si nájdu svoje odpovede a porozumenie. Aj krčma, nech je smradľavá a zafajčená, má svoje čaro.

Povedal mi: "Peťulka, ja som vedel, že ty budeš prvá a jediná, kto za mnou príde!"  Na pohľad bolo vidno, že sa o seba príliš nestará, no zakvačila som sa mu lakťom o lakeť a nechala sa viesť ako princezná cez celú dedinu. Bolo mi jedno, ako vyzerá a ako žije. 

Slová, ktoré som nikdy nevyslovila

Otec zomrel, keď mal 56 rokov. Vykrvácal v znojemskej nemocnici. Žena, s ktorou žil, to buď neodhadla, alebo totálne zanedbala. Nechcem jej krivdiť, pretože som tam nebola. Moje pocity a logika však majú svoju verziu pravdy. Praskol mu žalúdočný vred. Zavolala mu záchranku až po troch dňoch krvácania. Vtedy už krvácal zo všetkých otvorov. Až keď začal blúzniť a upadal do bezvedomia. Mala som ho na telefóne chvíľu predtým, než ho odviezla sanitka. Bola som z jeho piatich detí jediná, komu zavolal. Nevedela som, v akom vážnom stave je. Bol mladý a aj keď mal rôzne problémy, tak by mi nikdy nenapadlo, že mu môže ísť o život. Keď som ho počula, ledva artikuloval a ja som myslela, že pil.  Hovoril úplne z cesty a ja som sa ho niekoľko krát neveriacky spýtala, či nepil.  Nevládal rozprávať a zmohol sa len na jednu s námahou vyslovenú vetu: “O osem dní už bude dobre, Peťulka!”

Chcela som ešte povedať “Mám ťa rada!”, ale zasekli sa mi slová niekde v hrči v krku a ostala som len potichu, so slúchatkom v ruke. Akosi ma vtedy vyplo a nezmohla som sa na nič zmysluplné. Keď zložil, volala som znova, aby som mu to povedala, ale jeho družka mi oznámila, že už je v sanitke, a že upadol do kómy.  Keď človek takéto slová chce povedať, ale nevysloví ich a druhý človek naveky odíde, tak ostanú visieť niekde vo vzduchu a potom dlho neviete, čo s nimi.  Náš rozhovor bol posledný, ktorý s niekým viedol. O osem dní mal pohreb. Neviem, čo je po smrti, a či môže byť človeku lepšie. Lepšie pre mňa znamená, že negatívne pocity vystriedajú pozitívne. Ale minimálne mal pravdu v tom, že sa už netrápil. Vtedy som ho stratila druhý krát.

Naša tvár je dar

Stála som potom pred zrkadlom, a bol to už nejaký čas odvtedy, čo sa to stalo. Bolo mi za ním smutno. Neviem, či mi viac chýbalo to, čo sme spolu prežili, alebo to, čo sme spolu nikdy neprežili. Ale chýbal mi. Keď sme sa stretli s jeho bratom, mojim strýkom, mala som tendenciu hľadať v ňom všetko, čo mi otca pripomína. Odrazu som videla toľko podobného. Nasávala som ten pocit do seba, aby som si z toho zobrala aspoň trošku a nahradila si to, čo mi chýba. 

Dcéry, občas, aj keď sú veľké, potrebujú otcov, aby ich chránili, objali, aby sa mali ku komu schovať, a pritúliť. Také pevné objatie s pochopením, ktoré nemôžu dať iní ľudia. Nedokáže to dať partner, ani deti. Ani priatelia. Je to niečo, čo má a dokáže dať len otec. Len otec, ktorý má rád. Pozerala som sa na seba v zrkadle, a zrazu som si uvedomila, že mám presne také isté oči, ako mal on! Ten tvar som neznášala celú mladosť!  Zdali sa mi také veľké, čudné. Také rodinné oči, ktoré majú podobné všetci z jeho strany. V ten deň som ich začala vnímať úplne inak.  V ten deň som pochopila, že naša tvár je dar. Každý z nás v sebe nosíme kus svojho rodiča, a docvakne nám to vtedy, keď ho už nemáme. Tie oči , alebo črty,  ktoré sme zdedili, nám ostanú akoby na pamiatku. Keď sa potom človek pozerá do zrkadla, aj keď tu tá osoba už nie je, stále ju môže vidieť sám v sebe. S láskou sa na seba pozrieť a pomyslieť si - stále ťa mám pri sebe. 

Je to ako pamiatka, ktorú nemôžeme nikam odložiť ani stratiť, ako nejakú hmotnú vec. Nosíme si ju v sebe, všade kam ideme.  A v tom okamihu som sa na svoju tvár prestala pozerať  hodnotiacim pohľadom.  A keďže som po ňom zdedila práve oči,  mám tú výhodu, že si môžem stále klásť otázku: "Keby sa teraz na mňa pozeral on, koho by vo mne videl?  Akú by ma videl? Čo by mi povedal?"  Odpoveď bude určite veľmi pekná. Občas, keď ešte žil, sa na mňa tak zamyslene zahľadel a po chvíli povedal: "Peťulka, ty vieš, ako ťa mám  rád!" S takými očami sa potom ľahšie žije. 

Malé dievčatko

V každej žene, nech je hocijako silná, odvážna, rozumná, samostatná  a ja neviem aká ešte, je také malé dievčatko, ktoré občas potrebuje otcovskú ochranu. Dnes sa o tom veľa píše a prednáša. Psychológovia to nazývajú vnútorné dieťa. Presne také malé dievčatko vo mne včera potrebovalo slová otca a rozhovor. Keď som si ľahla neskôr spať, začal mi pred očami bežať v mysli film poskladaný z miliónov rôznych nesúvislých útržkov z detstva.  Začali sa mi vybavovať vety, ktoré mi otec povedal ako malému dievčatku. Dovolila som sama sebe stať sa v duchu tým malým dieťaťom, ležať v posteli a pozorovať, čo všetko mi spomienky prinesú. Zrazu sa mi vybavila jedna situácia z detstva. Mala som desať rokov. Písala som list kamarátovi z Čiech. Mala som ho pripravený na odoslanie na stole. Otec ho vzal do ruky a spýtal sa ma: "Ty píšeš list chlapcovi?" 

"'Áno!", povedala som a nevidela som v tom nič zlé. Veľa sme sa spolu hrali, chytali sme spolu ryby, strávili sme spolu celé leto.  

Otec vzal ten list do rúk a povedal mi:

" Ty mu píšeš, alebo odpovedáš? Si žena. Nikdy nepíš list chlapcovi prvá. Neposielaj mu to."

Asi by sa nebolo nič stalo, keby som to odoslala. Bola som kamarátska a nemala som problém prihovoriť sa prvá komukoľvek. To mi ostalo dodnes. Celý život som nechápala význam toho, čo mi povedal. Až do včera. Poslúchla som a zahodila som ten list do koša. 

To, čo sami sebe hovoríme sú slová, ktoré sme počuli ako deti

Človek môže pomáhať druhým ľuďom na základe teórie, ktorú sa naučí v škole a na základe titulov a certifikátov. Niekto môže povedať - ako môže mať problémy niekto, kto vyštudoval manželské poradenstvo? Môže! Ako môže mať o sebe pochybnosti niekto, kto prešiel rôznymi psychologickými výcvikmi? Môže. A môže ich mať veľa. Rozdiel je v tom, čo s tým všetkým potom robí. Väščina slávnych psychológov hľadala odpovede na svoje trápenie a tým vytvorili niečo, čo pomohlo neskôr aj ostatným. Trápenia v živote má úplne každý, aj tí, ktorí stoja pred davmi ľudí a radia im. 

A ja tiež tie pochybnosti mám. Učím sa ich zvládať a poradiť si s nimi. Učím sa stále. A viem, že  keď jednu vec vyriešim, príde druhá. V živote je pred nami ešte toľko lekcií, ktoré potrebujeme pochopiť. Za život sa nazbiera toľko rôznych hodnotení od iných ľudí, ktorým uveríme, že sa na seba začneme pozerať ich očami a cez ich hodnoty. Často veríme niekomu, kto na nás v detstve vyletí a poníži nás a my sa stotožníme s jeho názorom na nás. To sa stane našim presvedčením a to ovplyvní ako sami seba vnímame. Veď keby s nami nebolo niečo v neporiadku, asi by to nepovedal, myslíme si.  Náš vnútorný jazyk, a to, čo si sami sebe hovoríme, je to, čo nám hovorili iní. Rodičia. Učitelia, kamaráti. Ich slová sa stávajú našim vnútorným monológom. Ich hodnotenia sa stávajú našimi hodnoteniami nás samých. Ich strachy sa stávajú našimi strachmi a kým ich nepochopíme, tak sa nepohneme.

Potrebujeme zmeniť zaužívané vzorce v myslení a to nás oslobodí. Každý z nás má niečo, s čím bojuje a tváriť sa že nie, len vyjadruje strach z odhalenia našej slabosti.  Aj ja mám svoje obavy. Jednou z nich je strach, že ľudia o mňa nebudú mať záujem, pretože nemám čo ponúknuť. Že to, čo ponúkam, nie je dosť dobré. A tak sa často snažím dokazovať okoliu, že som v niečom dobrá. Akurát, že s tým nikdy nie som dosť spokojná, pretože všetko sa dá urobiť ešte lepšie. Je to ako život s bičom v ruke, ktorým človek šľahá sám seba. A tiež sa občas obávam, že ak sa neozvem ľuďom, a nevyviniem iniciatívu, neozve sa mi nikto. A tak to, čo robím, je, že sa ozývam. Napíšem, zavolám, vytváram príležitosť na kontakt.  Dnes večer sa s mojim vnútorným malým dievčatkom porozprával zase môj otec. Zobral ten list a pozeral sa na mňa svojimi očami plnými lásky, prijatia, obdivu a akceptácie.

Všetko, čo potrebujeme, už máme

Povedal mi:  "Neodosielaj to." K tejto vete si viem dokonca vybaviť aj hlas a tón. A ja som si k tomu ešte dosadila: Never názorom, ktoré si niekde v živote o sebe nazbierala. Každý človek na svete má čo ponúknuť. Možno nie všetkým ľuďom. Ale niekomu určite. Nepozeraj sa stále na to, ako sa dajú veci vylepšiť a v čom ešte nie sú dobré. Občas sa zastav a obzri sa za seba. Pozri sa, koľko si toho v živote vytvorila a dokázala a teš sa z toho. Užívaj si to. Nemusíš to tiež vždy byť ty, kto vyvinie  iniciatívu. AK ostaneš sama, je toľko vecí, ktoré robíš rada. Venuj sa im. a tiež si ich užívaj. Užívaj si ich dnes. 

 Keď takéto slová prejdú mysľou, opraví to zas obraz o vlastnej sebahodnote. Mne sa to všetko spojilo, a pocítila som presne tú náruč, ktorú som potrebovala. Moje vnútorné dieťa dostalo všetko, čo potrebovalo. Všetko, čo potrebujeme na to, aby sme boli spokojní a šťastní, si nosíme v sebe.  Niekedy sú to vety, ktoré sme počuli, a ktoré dostanú svoj význam až po rokoch. Pretože je v nich pripravené nejaké posolstvo, ktoré potrebujeme počuť. Niekedy sú to črty, ktoré nám pripomínajú blízkeho človeka. Niekedy je to niečo, čo si ani nedokážem predstaviť, pretože ľudia a ich životy sú tak rozmanité, že zdrojom môže byť čokoľvek. Obraz, predstava niečoho, spomienka, skúsenosť, nejaká naša vlastnosť, schopnosť. Všetky zroje máme v sebe. Rovnako ako svoje strachy a obavy. 

Našou úlohou je ich dokázať identifikovať a spojiť. Ku každej obave a pochybnosti nájsť nejaký vnútorný zdroj. Tak, aby to prinieslo do nášho života lepšiu kvalitu.  Ak by bol môj otec námorníkom, to, čo by som sa od neho naučila, je plávať bezpečne aj v búrke. A vždy, nech je more hocijako rozbúrené, bezpečne doraziť na pevninu. A z pevniny zas na vodu. Pretože život je kolobeh a aby bol zaujímavý raz sme na pevnine, raz na vode. Ak sme na pevnine, máme pod nohami pevnú pôdu a istoty, a tých sa držíme. Tam je to v suchu. Na vode to kolíše. Ale tam sa deje dobrodružsto . Tam sa to hýbe a aj keď nie je žiadna istota, hýbeme sa a posúvame.  Život je  ako plavba morom, a tá hladina sa občas zavlní. Každému. A ak uveríme, že kormidlo máme vo svojich rukách a prebrieme za tú plavbu zodpovednosť, tak sa tú loď svojho života naučíme úspešne a bezpečne riadiť a bude nám do nej čoraz menej zatekať. 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Čaputová zaplatí za predchodcov, kanceláriu to vyjde draho

Prezidentská kancelária zaplatila za právne služby už asi stotisíc eur.

Dobré ráno

Dobré ráno: Fico sa pustil do Čaputovej a prerátal sa

Ako pokračuje smutný cirkus okolo sudcov Ústavného súdu.

KOMENTÁR PETRA TKAČENKA

Slovensko si zaslúži, aby Fico osamel

Pellegrini u Druckera bude osožný pre všetkých.


Už ste čítali?